Nemrznúca zmes a halucinácie
Až tu začínala pravá Sahara. Ďalší úsek desil dĺžkou 1 100 kilometrov s jedinou zásobovacou stanicou na polceste do Tabankortu. Mnohí cestovatelia zahynuli v púšti, keď predtým zo zúfalstva vypili poslednú kvapku vody z chladiča vozidla. Ešteže Hanuš dostal na cestu dva poklopy zo starého suda, ktorými mohol pri zapadnutí podložiť kolesá. Nemusel tak vypúšťať vzduch kvôli zväčšeniu styčnej plochy pneumatík s terénom, a potom až v 40-stupňovej horúčave ručne dohusťovať.
Do najnáročnejšieho úseku sa vydal po dôkladnej kontrole vozidla, premazaní podvozka a nastavení bŕzd so zásobou 173 litrov benzínu, 25 litrov vody, 3 litrov minerálky a 15 litrov oleja. Viezol o 52 litrov vody menej, ako by podľa bezpečnostných predpisov mal, ale vozidlo nechcel preťažovať. Náplň z chladiča pritom vypiť nemohol, pretože používal nemrznúcu zmes, ktorá sa tak rýchlo nevyparovala.
Interiér modelu Škoda 633 bol dobovo jednoduchý, ale zároveň funkčný
Z horúčavy a únavy sa za volantom čoskoro dostavili halucinácie: fiktívny les, poletujúce bludičky. Mlčiaci africký sprievodca Bakik, ktorý Hanuša v tejto časti cesty sprevádzal, však šoférovať nevedel. Dvojica konečne dorazila na sudánsku hranicu. „Terén je tam strašný. Sú to trsy trávy v hlbokom piesku, pričom piesok siaha až do výšky 30 centimetrov a tráva sama presahuje často až cez chladič. Jej preschnuté vrcholky lietajú na čelné sklo a v žiari svetiel pôsobia fantastickým dojmom vybuchujúcich prskaviek,“ spomína Hanuš.
Auto so svetlou výškou 180 mm sa často prebíjalo na vytočenej jednotke, s otlčeným podvozkom a karosériou sa šmýkalo medzi pahýľmi stromov. Mlčanlivý Hanušov sprievodca Bakik pil len skromne, veď len sedí a nepracuje. Cez Tabankort výprava dorazila do osady Gao vo Francúzskej Západnej Afrike: celých 1 300 kilometrov z mesta Reggane zvládol Hanuš za 48 hodín namiesto zvyčajných troch dní.
Obálka publikácie Na Škodovke 633 cez Saharu, ktorú Jan Hanuš napísal po návrate z Afriky