Anglosaský klaksón
Už pred prvou svetovou vojnou sa v premávke prekrikovali trúbky s balónikom, ich výkonnejšie deriváty oživované prepúšťanými výfukovými plynmi, ale aj jačiace sirény s mechanickým pohonom a postupne nastupujúce moderné elektromechanické klaksóny.
V ich útrobách sa skrývala membrána rozkmitávaná spočiatku mechanickou vačkou, ktorú však čoskoro nahradil trvanlivejší a spoľahlivejší elektromagnet. Prakticky použiteľnú húkačku zaviedla spoločnosť Lowell-McConnell z Newarku v americkom štáte New Jersey v roku 1908. Vynašiel ju istý Miller Reese Hutchison, neskorší šéfinžinier v podnikoch Thomasa Alvu Edisona.
Samotný výraz klaksón odkazuje na firmu Klaxon Signals Ltd. z anglického Oldhamu, ktorá príslušné zariadenie síce nevynašla, ale významne sa zaslúžila o jeho všeobecné rozšírenie vo Veľkej Británii a jej vtedajšej koloniálnej ríši. Slovo klaksón má pôvod v starogréckom slove klazō, teda „kričím“. Konštruktéri však museli vyriešiť zásadný problém, ktorým bol nedostatok elektrického prúdu. Automobily sa totiž v tom čase ešte obišli bez dynama a akumulátora, vystačili si len s magnetom napájajúcim hlavne zapaľovanie. Pôvodné klaksóny teda potrebovali vlastnú batériu.
K priekopníkom vývoja klaksónov patril napríklad nemecký koncern Roberta Boscha, s ktorým boli páni Laurin a Klement v kontakte už na začiatku 20. storočia. Na praktickú aplikáciu Boschovho patentu z roku 1914, chrániaceho vlastný systém elektrického klaksóna, však prišlo až po prvej svetovej vojne. Sériová výroba sa rozbehla v roku 1921. Nepríjemný problém so slabou počuteľnosťou na dlhšiu vzdialenosť vyriešil fígeľ známy zo stavby varhanov: druhá zabudovaná membrána zosilnila dvojicu tónov a trúbiaci automobil tak bolo počuť až na dva kilometre.
Nadmerný hluk v uliciach, ktorý bol úplne nezodpovedajúci vtedy najvyššej povolenej rýchlosti okolo 30 km/h, viedol k úvahám o zavedení dvojice klaksónov: šofér mal primárne používať tichší z nich a len v odôvodnených prípadoch siahnuť po razantnejšom varovaní. Táto myšlienka sa však nepresadila. V 20. rokoch minulého storočia sa však začal používať špeciálny klaksón pre požiarne vozidlá s prepínačom medzi nižším a vyšším tónom napodobňujúci čistú kvartu tradičnej trúbky: „Horí!“