Ako ŠKODA pomáha

Eva Ptáčková rozpráva o tom, ako sa jej podarilo vyrovnať s nepriazňou osudu. Ten ju už v 9 rokoch spoločne s tromi sestrami zavial do neosobného prostredia detského domova. Dobrý príklad, správni ľudia na správnom mieste, ale taj silná vôľa a osobné odhodlanie priviedli Evu na cestu nahor.

17. 10. 2017 Životný štýl ĽUDIA

Aké to bolo ocitnúť sa zrazu v detskom domove?

Mala som zmiešané pocity. Na jednej strane som pociťovala strach z neznámeho prostredia. Chcela som ísť domov, k mame. Na strane druhej sa to zlé skončilo a predo mnou sa otváralo niečo nové. Len taká spomienka; náš domov sídli v budove bývalého zámku. Keď som ho po prvýkrát uvidela cestou autom, napadlo mi: Ježišmária, ja nechcem byť mníška! Pomýlila som si ho totiž s kláštorom. Zámok som nikdy predtým naživo nevidela.

Ako si sa s tým vyrovnávala?

Začiatky boli veľmi ťažké. Na izbe nás bolo dvanásť dievčat. Našťastie sme so sestrami zostali pohromade, a to mi dávalo silu ísť ďalej. Okrem toho som mala šťastie na vychovávateľov. Dodnes som v kontakte s Mišou Krejčíovou, ktorá ma sprevádzala všetkými tými rokmi a veľmi mi pomohla. Bola neuveriteľne dobrá. Pripomínala mi moju babičku. Človek sa za ňou mohol prísť pomaznať. Veľmi sa nám venovala a viedla aj rôzne krúžky.

Ako by si popísala atmosféru v domove? Panuje tam medzi deťmi rivalita?

Rivalita áno, ale určite nie v pozitívnom slova zmysle, skôr v huncútstvach. Skutočnosť je taká, že pre veľkú väčšinu chovancov je úspech, keď si urobia učňovku. Nemajú v sebe príliš zakódované základné životné hodnoty ako rešpekt, zodpovednosť, slušné správanie a podobne. A okrem toho si myslím, že tu panuje všeobecný nezáujem o spoločné aktivity. Spomínam si, ako sme jeden čas dostávali z kuchyne potraviny na víkend s tým, že si z nich máme spoločne variť. To ma strašne bavilo a súčasne ma štvalo, že ostatní sa nechcú zapájať. Že by mali snahu naučiť sa niečo nové, zlepšovať sa, tak to nemôžem povedať.

Ako sa prihodilo, že si dostala príležitosť prejsť na „normálnu“ základnú školu?

Zvláštna alebo, ako sa oficiálne hovorí, špeciálna škola pre mňa vlastne bola normálna. Nič iné som nepoznala. Pravdou je, že škola mi vždy išla, mala som samé jednotky. Čo sa však zmenilo po prechode do domova, bolo, že sa mi učitelia zrazu začali viac venovať. A jedného dňa mi najstaršia sestra spoločne s pani vychovávateľkou povedali, že by som mohla prestúpiť na základnú školu.

Aká to pre teba bola zmena?

Dosť veľká. Pomerne rýchlo som pocítila, že ma tam čaká omnoho viac učenia. Napríklad moja obľúbená matematika bola o poznanie ťažšia. Musím však povedať, že škola ma odrazu viac bavila. S látkou mi pomáhal bývalý učiteľ zo zvláštnej školy, takže ten prvý nápor som celkom zvládla.

Ako sa k tebe správali deti z tzv. normálnych rodín, s ktorými si chodila do školy?

Celkovo to bolo ďaleko lepšie, ako na špeciálnej škole, ale samozrejme sa našli takí, ktorí sa mi posmievali za to, že som z „decáku“. Našťastie som si rýchlo našla kamarátky, s ktorými sme vydržali až do posledného ročníka. Bolo to úplne normálne kamarátstvo, trávili sme spolu veľa času a vzájomne sa navštevovali. Niekoľkokrát za mnou dokonca boli aj v domove. A musím povedať, že skvelý bol aj náš triedny učiteľ, ktorý ma dosť podporoval. Mohla som za ním kedykoľvek prísť a prebrať s ním, čo ma trápi, čo mi nejde a podobne.

V kom alebo v čom si nachádzala motiváciu zlepšovať sa?

Mojím najväčším vzorom aj motivátorom bola a je najstaršia sestra. Asi preto, že ona sama dokázala byť úspešná. Dokončila základnú školu, potom sa dostala na strednú vojenskú. Tá jej poskytla istoty ako prácu a bývanie. Videla som na nej ten progres a vedela som, že chcem dosiahnuť niečo podobné. A potom je tu ešte jedna vec. Od tej doby, čo sa nám stalo to s detským domovom, som si hovorila, že nikdy nechcem a nemôžem dopadnúť ako mama.

Takže bolo jasné, že pôjdeš na strednú školu?

Áno, ale nebolo to jednoduché. Po vzore sestry som sa tiež hlásila na vojenskú, kam ma však neprijali. Začala som vážne uvažovať o hotelovej. Jedného dňa však prišla pani vychovávateľka a prehlásila, že by tu bola možnosť dostať sa na technickú strednú školu v Opave. Konkrétne na manažment strojárstva, takže trochu ekonomiky a trochu techniky, zo všetkého niečo. Matematika ti predsa ide, hovorila, tak by ťa to mohlo baviť. A práve tam ma technika naozaj chytila.

Stredná škola, to bol ďalší významný krok v tvojom živote.

Stredná už bola o niečom inom. Prístup ostatných bol už vyzretejší. Brali ma úplne normálne. Áno, ty si z domova a študuješ strednú školu, tak to si dobrá, že to zvládaš. Rešpekt. Naviac sme mali dobrú partiu a učitelia boli takisto fajn. Všetko sa to spojilo. Na strednej som sa už pohrávala s myšlienkou, že pôjdem i na vysokú. Aj keď musím povedať, že boli chvíle, keď som si hovorila, že nedám ani tu strednú. Našťastie aj počas stredoškolských štúdií mi pomáhali moje vychovávateľky z domova a rovnako aj pani triedna učiteľka.

Aké boli reakcie v domove, keď bolo jasné, že pôjdeš na strednú školu a potom dokonca aj na vysokú?

Ja som sa s ľuďmi v domove príliš nestýkala, nemala som si s nimi čo povedať. Okolo boli väčšinou deti, ktoré neustále robili nejaké problémy a ja som si hovorila, že to k životu nepotrebujem. Prečo si robiť zle, keď na tom môžem byť lepšie? Pohybovala som sa predovšetkým medzi sestrami, vychovávateľmi a mojou najlepšou kamarátkou z domova. A tí mi to všetci priali. Samozrejme viem, že reakcie bežných chovancov z domova by neboli práve také, že by mi to priali. Samozrejme dnes, keď sa ma tieto deti pýtajú, ako sa mám, hovorím, že dobre, a súčasne mi hlavou prebehne, že keby sa aj oni viac venovali vzdelaniu, tiež na tom mohli byť lepšie.

Jaké byly reakce v domově, když bylo jasné, že půjdeš na střední školu a pak dokonce i na vysokou?

Já jsem se s lidmi v domově moc nestýkala, neměla jsem si s nimi co říct. Kolem byly většinou děti, které neustále dělaly nějaké průšvihy, a já jsem si říkala, že to k životu nepotřebuju. Proč si dělat zle, když na tom můžu být líp? Pohybovala jsem se především mezi sestrami, vychovatelkami a mojí nejlepší kamarádkou z domova. A ty mi to všechny přály. Samozřejmě vím, že reakce běžných chovanců z domova by nebyly zrovna přející. Ovšem dnes, když se mě tyhle děti ptají, jak se mám, říkám, že dobře, a současně mi v hlavě naskočí, že kdyby se i ony více věnovaly vzdělání, mohly na tom být také lépe.

Ako pristupuješ k novým výzvam, ktoré ti život prináša?

Musím sa priznať, že som strašný nervák. Všetko príliš prežívam, každú skúšku alebo test v škole. Našťastie ma moji blízki vždy podporujú. Hovoria mi, že to zvládnem ako vždy a že sa nemám čoho báť. A potom, keď sa to podarí, tak prežívam skutočné okamihy radosti a šťastia. Ako napríklad na promóciách, keď prišla moja najstaršia sestra aj s rodinou, vychovávatelia alebo aj ľudia z Nadácie Terezy Maxovej, tak to je skvelý pocit, že sa niečo podarilo a že sú pri tom aj tí, ktorí ma podporujú. Je to pre mňa dôkaz, že to s podporou myslia vážne, že im na mne naozaj záleží.

Zmienila si Nadáciu Terezy Maxovej. Ako sa vaše cesty stretli?

Úplne prvýkrát som sa s touto nadáciou stretla, myslím, na jarmoku v rámci akcie Šikovné ručičky, kde deti z detských domovov predávajú rôzne predmety, ktoré sami vyrobili. Potom prešlo veľa rokov a až keď som si podávala prihlášku na vysokú, tak mi, už po niekoľkýkrát, poradila pani vychovávateľka, že by som si mohla podať žiadosť o podporu s financovaním ubytovania. Spravila som to a čuduj sa svete, zhruba do mesiaca mi prišla odpoveď, že ma budú podporovať. Bol to skvelý pocit. Predtým som nadáciám veľmi neverila. Mala som taký ten prístup, aký má väčšina ľudí – no , nadácie, tak to zase pôjdu peniaze akurát tak niekomu do vrecka. Teraz už si to rozhodne nemyslím.

Akú rolu hrá Nadácia Terezy Maxovej v tvojom živote?

Pre mňa je to vlastne taký veľmi blízky priateľ, takmer na úrovni člena rodiny. Mám veľmi rada ľudí z nadácie a presne o nich to je. Zaujímajú sa o to, čo robím, čo ma čaká, čo plánujem do budúcna a podobne. Naozaj sa zaujímajú takmer o každú skúšku, ktorú mám pred sebou. Vždy mi zdôrazňujú, aby som im zavolala, ako som dopadla. Pomáhajú mi aj s učebnými materiálmi, ktoré sú, aspoň v mojom odbore, pomerne finančne nákladné. Dokonca som na základe svojich osobných skúseností presvedčila mladšiu sestru, aby sa s nadáciou taktiež spojila. No a oni jej pomáhajú už na strednej škole, napríklad s financovaním cestovného, učebníc, ale aj jazykových kurzov. Takže to určite ide.

Pripravoval ťa niekto na to, aký je svet za stenami domova?

Na to sa podľa mňa teoreticky pripraviť nedá. Áno, v domove nám hovorili, že život nie je jednoduchý. To však ja predsa viem dosť dobre aj sama! Pre mňa je dôležité to, že si život sami môžeme urobiť jednoduchším. Aj v tomto zmysle pracuje Nadácia Terezy Maxovej. Ja som vždy verila a verím tomu, že keď budem s ľuďmi jednať slušne, tak oni mi to budú oplácať rovnakou mincou.

Aké sú podľa teba šance chovancov z detských domovov na trhu práce?

Samozrejme, že zamestnávatelia pozerajú na ľudí z domovov inak. Sama som sa s tým stretla, keď mi pani personalistka priamo povedala, že neverí, že viem pracovať, keď som z domova. S podobnými reakciami sa stretla aj moja sestra. Tu musím znovu spomenúť ľudí z nadácie. Oni nás v tomto smere vzdelávajú, hovoria nám, áno, stretnete sa s odmietnutím, ale verte, že nie všetci sú rovnakí a určite stojí za to vydržať. A tak som si aj ja našla dlhodobú brigádu, kde som pôsobila takmer rok. Aj moja sestra si ju našla. Nesmiete to vzdať. Svet určite nie je čiernobiely. Natrafíte aj na dobré duše.

Čo si robila na brigáde, ktorú si spomenula?

Našťastie som bola vo svojom odbore. Pracovala som ako laborantka kvality materiálov, takže som skúmala štruktúru, vlastnosti a navrhovala techniky spracovania vo výrobe. A to ma, musím povedať, naozaj baví. Určite by som sa chcela realizovať v tom, čo študujem. Na druhej strane človek nikdy nevie, kam ho to zavanie. Rovnako tak si môžem otvoriť cestovnú kanceláriu alebo mať domácu pekáreň, čo ma takisto veľmi baví.

Čo máš v škole ešte pred sebou?

V septembri ma čaká obhajoba diplomovej práce a štátnice. Potom budem pokračovať na doktorandskom stupni štúdia. Tam však ešte musím urobiť prijímačky. Avšak našťastie mám okolo seba pozitívnych ľudí, vrátane priateľov, ktorí mi hovoria, že to zvládnem a že o chvíľu budem Ph.D. A o tom to je. Mať okolo seba ľudí, ktorí vás majú radi a prirodzene vás podporujú. Inak čo sa týka práce, už som si vybrala jedného významného regionálneho zamestnávateľa v odbore a verím, že to vyjde.

Jedním z partnerů Nadace Terezy Maxové, který se podílí na financování studií znevýhodněných dětí v rámci Vzdělávacího Fondu a programu ROZJEDU TO!, je i ŠKODA AUTO. Nepřemýšlela jsi o své profesní budoucnosti právě u této firmy?

Zrovna nedávno se na mě obrátili lidé z nadace s tím, že bych měla šanci se ucházet o Trainee program ve ŠKODA AUTO. Momentálně to ale časově nezvládám, protože to koliduje se státnicemi. Nicméně, škodovku mám strašně ráda. Sama jednou jezdím. ŠKODA je pro mě tradiční česká značka, která je pro mladé lidi určitě dost zajímavá. Rozhodně bych u takového zaměstnavatele jednou pracovala ráda. To je ale zatím všechno ještě ve hvězdách. Uvidíme!

V detskom domove sa ocitla v roku 2001 vo svojich deviatich rokoch spoločne so svojimi tromi sestrami. Všetky ich tam odviezli priamo zo školy. Otec bol vo výkone trestu a mama prepadla závislosti na hracích automatoch. Dievčatá boli často samé doma a museli sa o seba vedieť postarať. Je možné, že práve toto bola dobrá východisková pozícia Evy na jej ceste nahor aj cez všetky prekážky, ktoré život v domove človeku pripravuje. Eva sama hovorí, že začiatky boli krušné. Nerozumela si s takzvanými bežnými chovancami. Nemala si s nimi čo povedať. Chodila na zvláštnu školu, kam ju umiestnili už rodičia. V domove si našťastie všimli, že má na viac. Prešla na základnú školu a jej život začal dostávať lepší smer. Nasledovala Stredná škola technická v Opave a teraz s finančnou pomocou Nadácie Terezy Maxovej deťom a ŠKODA AUTO dokončuje magisterské štúdium na strojárskej fakulte na ČVUT v Prahe a chystá sa na doktorandský program.