Neskutočné dobrodružstvá dánskeho Šemíka

Pätnásť alebo rovno dvadsaťtisíc kilometrov za jedny prázdniny? To je niečo pre Tue Pola Halvorsena. Jeho auto dovedna najazdilo už vyše 300 000 kilometrov! „Autá ma fascinovali už od detstva. Zbieral som články, obrázky i knihy o nich,“ začína svoje rozprávanie sedemdesiatnik, ktorý sa až do odchodu do dôchodku živil ako šofér autobusu mestskej dopravy v Kodani.

Tue Pol Halvorsen a jeho ŠKODA 110 L na stretnutí veteránov v Magdeburgu v roku 2004.

V roku 1984 sa prvýkrát vydal do vtedajšieho Československa, a to na týždňovú dovolenku. „Keď som na ambasáde v Kodani čakal na víza, zaujal ma motoristický časopis, v ktorom sa písalo o histórii značiek LAURIN & KLEMENT a ŠKODA. Samozrejme som vedel, že české vozidlá existujú, veď v Dánsku patrili už v tej dobe k najpopulárnejším. Inak však v dánčine veľa informácií nebolo. Po návrate z cesty som sa preto pustil do hlbšieho výskumu,“ vysvetľuje.

Hovorme po dánsky

Napísal teda akýsi jednostránkový leták o vozidlách ŠKODA, ktorý sa rozhodol poslať do podniku Motokov. Práve ten pred rokom 1989 zo socialistického Československa vyvážal automobily. Pridal k tomu aj žiadosť o prehliadku múzea značky ŠKODA. Vlastne si od toho nič nesľuboval, avšak asi po pol roku prišla odpoveď od dánskeho importéra českej značky s telefónnym číslom do Prahy, na ktoré má zavolať, a s menom človeka, ktorého si má pýtať k telefónu.

Pri jednej z mnohých zastávok v Mladej Boleslavi, tentokrát v roku 2007

„Bol som poriadne nervózny a niekoľko dní som si v hlave opakoval príhovor v nemčine. Bol to totiž môj prvý telefonát do zahraničia a navyše v cudzom jazyku. K tomu človeku som sa skutočne dostal a po pár okamihoch mi povedal: poďme hovoriť po dánsky! Ukázalo sa totiž, že predtým pracoval na ambasáde v Kodani a dokonca býval pár ulíc odo mňa. V podstate sme teda boli susedia,“ usmieva sa Pol.

Cesta do Prahy sa nakoniec podarila, rovnako tak aj do múzea v Mladej Boleslavi a dokonca aj do továrne Tatra v Kopřivnici. „Do výroby v Boleslavi ma bohužiaľ nevzali. Tá bola hermeticky uzavretá, pretože sa pripravovala premiéra celkom nového modelu.“ Tým autom bol FAVORIT.

Tue Pol Halvorsen 

Pätnásť rokov na dvore

Jeho srdce si však získal o niečo starší model ŠKODA 110 L. Ako sa k nemu dostal? „Vďaka dánskemu importérovi, ktorý vytlačil môj článok vo svojich materiáloch, som sa dostal do styku s klubom majiteľov automobilov ŠKODA a vzápätí som sa stal aj jeho členom. A to napriek tomu, že české auto som nemal. Navyše som sa ako editor začal starať o ich klubový časopis a aj som do neho prispieval. Raz mi prišiel list od dánskeho dílera, že má starú 110-ku a či by o ňu niekto z klubu nemal záujem. Pôvodný majiteľ totiž zomrel a auto len so 7 000 najazdenými kilometrami na tachometri potom pätnásť rokov stálo na dvore. Áno, tušíte správne, toto auto som v roku 1994 kúpil.“

Tue Pol v Tatranskej Lomnici v júli 1998. O zábavu na cestách zjavne nie je núdza.

Auto bolo po dlhšej dobe strávenej na dvore prehrdzavené, ale jeden z Halvorsenových kamarátov, šikovný mechanik, ho dal do poriadku. Od tej doby tvorí Pol s autom nerozlučnú dvojicu a prakticky všetky dovolenky trávili na zrazoch v Čechách, na Slovensku, ale aj omnoho, omnoho ďalej.

Tue Pol Halvorsen našiel elegantné riešenie servisovania takéhoto veterána: servisom u kamaráta v Ústí nad Labem na severe Čiech začínala každá z jeho dlhých európskych výprav a na tom istom mieste sa aj končila. Aj návrat väčšinou plánoval cez české územie, aby jeho ŠKODA 110 L dostala tú najlepšiu starostlivosť. A možno aj vďaka tomu sa auto nikdy vážnejšie nepokazilo.

Na sever, Šemík!

O rok neskôr si výpravu na Krym zopakoval. „Pri plávaní v mori som tam stratil okuliare. Miestna legenda vraví, že keď sa v Čiernom mori niečo stratí, vypláva to na druhej strane pri Bospore. Nasledujúci rok som sa teda vybral hľadať svoje drahé okuliare, cez Istanbul som sa dostal až do Ankary a cez Bulharsko a Rumunsko späť do Česka.“

Viac na juhozápad sa v Európe nedostanete. Portugalské Farol do Cabo de São Vicente a rok 2019.

O niečo kratšiu výpravu absolvoval pred dvoma rokmi, tentokrát na sever. „Kvôli covidu bolo všetko zatvorené, ale v jednom okamihu sa asi na dva týždne otvorilo Nórsko. Ja som pritom nikdy nebol na Severnom myse, ktorý zvykne byť označovaný – aj keď asi chybne -  za najsevernejší bod Európy. Tak som tam zašiel a domov som sa vracal cez Švédsko. Na tejto púti som pocítil najväčšiu Šemíkovu slabinu. Pri nastavovaní kúrenia asi úplne nerátali s cestou do Nórska,“ spomína.

Šemík v Albánsku v roku 2010

Inak mu auto maximálne vyhovuje, dokonca viac ako moderné vozidlá. „Šemík je malý, ale pre mňa pohodlný. V tom sedadle už sedím vlastne tridsať rokov, takže je na mňa dokonale vytvarované,“ smeje sa dánsky cestovateľ, ktorý vo svojom veteránovi síce má rádio, ale väčšinou je vypnuté. Tue Pol totiž na cestách radšej premýšľa.

Športiaky pozor, ide Šemík!

Za volantom mu občas napadnú aj čudné myšlienky. „O rok neskôr, ako som Šemíkovi objavil meno, som s ním zašiel do dedinky Neumětely, kde má jeho bájny menovec pomník. Aj som si tam spravil fotku. To bolo v pohode. Súčasne som si však vymyslel aj to, že podobnú fotku s autom by som si rád urobil aj na Vyšehrade. Zaparkoval som pred bránami a išiel obhliadnuť terén: zákaz vjazdu okrem dopravnej obsluhy, ale vnútri mnoho ľudí a aj pár zaparkovaných áut. Riskol som to a zašiel som dovnútra, aby som si urobil fotky. Na ceste von ma však zastavil policajt. Nevedel príliš po anglicky a ja som česky hovoril ešte horšie, no napriek tomu som sa mu snažil vysvetliť dôvod svojho počinu. Bol však nekompromisný a trval na pokute. Ukázal som mu však zadnú časť vozidla s ceduľkou s menom. Rýchlo všetko pochopil, zasmial sa a nechal ma ísť. Takú silu to meno v Česku má,“ hovorí.

Zastávka v Bratislave počas návratu z Turecka.

Vzápätí pridáva ešte jednu úsmevnú historku. Výpadovka z Karlových Varov smerom k diaľnici a rýchlosť obmedzená na sedemdesiat kilometrov. „Šemík je rýchly. Myslel som si, že idem tak 70 alebo 75. Odrazu však pred sebou vidím Porsche 911 s tým veľkým spojlerom a Ferrari 250. Prišli sme až k nim a v takých situáciách Šemíka nemám pod kontrolou. Robí si čo chce. Predbiehame ich v rýchlosti asi 85 kilometrov a odrazu pred nami pod mostom stojí polícia s radarom. Neveriacky čumeli a boli v takom úžase, že nás ani nestihli zastaviť. Šemík tie dva športiaky zachránil, pretože tiež išli rýchlo a ich vodiči by dostali pokutu. Po chvíli ma potom na diaľnici dobehli a celí vysmiati mi mávali. Aj takéto veci s autom zažívam.“

Zídeme sa na päťdesiatke

Tue Pol Halvorsen na záver poodhaľuje jeden zo svojich snov. „Raz som sa stretol s ľuďmi z múzea v Mladej Boleslavi a opýtal som sa ich, či by bolo možné zistiť, kedy Šemíka vyrobili. Vraj to bolo 8. novembra 1976 počas dennej zmeny. Už nejakú dobu všetkým okolo seba hovorím, nech sa chystajú na poriadnu párty: 8. novembra 2026 budeme oslavovať Šemíkovu päťdesiatku. Stane sa tak na parkovisku pred múzeom v Boleslavi a ľudia zo ŠKODA AUTO nakúpia klobásy a pivo. Akurát o tom ešte nevedia,“ dodáva so smiechom Tue Pol.

Zraz veteránov v Mladej Boleslavi v roku 2014 a Šemík samozrejme nemôže chýbať.